Milan Urbančok: Mediácia pre nás nie je len metóda, ale aj postoj. Staviame mosty
Profilové predmety nového študijného programu náboženská a kultúrna mediácia bude zabezpečovať aj salezián a odborník na pastorálnu teológiu ThDr. Ing. Milan Urbančok, PhD. Konflikty sú podľa neho čímsi, čo nás môže prebudiť. Mediácia je zas cesta, ako ich zvládnuť - nie impulzívne, ale vedome.
Ak vás mediácia zaujala, môžete ju začať študovať už od septembra na teologickej fakulte sídliacej priamo v centre nášho hlavného mesta. "Ponúkame spôsob, ako byť človekom naplno – v otázkach, v hľadaní, nie v hotových odpovediach. Je to program pre každého, kto chce rozumieť – nielen tým druhým, ale aj sebe," približuje Milan Urbančok.
Strácame schopnosť niesť a premieňať konflikt
Čo spôsobilo, že ste vnímali potrebu založiť nový študijný program zameraný práve na mediáciu?
Žijeme v čase, keď sa spoločnosť diferencuje na mnohé, často neveľké skupiny, pričom ich vzájomná komunikácia ochabuje. Stretávame sa s tým denne – v politike, v médiách, ale aj v rodinách či komunitách. Konflikt sám o sebe nie je novinka, ale dnes sa akoby strácala schopnosť ho niesť a premieňať. Práve preto sme začali rozmýšľať, či môžeme ako teologická fakulta ponúknuť niečo praktické, niečo, čo by pomáhalo ľuďom znovu sa viac počúvať. Mediácia pre nás nie je len metóda, ale aj postoj: byť mostom. A preto vznikol program, ktorý pomáha zdokonaľovať schopnosti učiť sa vytvárať priestor pre dialóg – nie z pozície sily, ale z pozície prijatia a rešpektu. A to vnímame ako veľmi praktický príspevok teológie k dnešnej spoločnosti.
Máme sa báť konfliktov a priori ako takých? Kedy je konflikt tvorivý a kedy už škodlivý?
Konflikt je pre nás viac než len nezhoda – je to niečo, čo nás môže prebudiť. Keď sa dvaja ľudia pozerajú na tú istú vec inak, nevzniká hneď problém – vzniká priestor. Ak sa k tomu postavíme s otvorenosťou, môže to byť bod, kde sa rodí nové porozumenie, predpoklad väčšieho spoločného sveta. No ak sa konflikty potláčajú, alebo ak do nich vchádzame s hnevom či strachom, ich liečenie sa odkladá. Tvorivý konflikt je ten, ktorý vedie k rastu. Škodlivý je ten, v ktorom sa uzatvárame. A práve mediácia je spôsob, ako sa vrátiť k tej tvorivej sile konfliktu – ktorý už nemusí a priori znamenať hrozbu, ale príležitosť k porozumeniu, posilneniu dôvery a prijatiu.
Najprv anamnéza, potom reflexia, na záver intervencia
Prečo ste program postavili na modeli „anamnéza – reflexia – intervencia“?
Tento trojkrok vnímame ako veľmi ľudský. Anamnéza – to je ochota vnímať, čo sa deje, bez toho, aby sme to hneď hodnotili. Reflexia – to je schopnosť sa zastaviť a premýšľať, čo to znamená. A až potom prichádza intervencia – teda konanie. Tento model má korene v pastorálnej teológii, ale jeho aplikácia presahuje samotnú duchovnú rovinu. Pomáha aj v medziľudských vzťahoch, v komunitách, v spoločnosti. Je to spôsob, ako konať viac vedome, nie impulzívne. A keď ho začneme uplatňovať sami na sebe, otvára sa cesta k porozumeniu.
Budú absolventi po troch rokoch schopní samostatne – a aj odborne – „vidieť – hodnotiť – konať“?
To je náš cieľ – ale vieme, že to nie je len o tom, čo ponúkneme my. Je to najmä o tom, ako sa študent rozhodne prejsť touto cestou. My vytvárame prostredie, v ktorom sa môže učiť nielen z učebných materiálov, ale aj zo vzťahov, z vlastných skúseností v rôznych prostrediach, a aj z chýb. Trojročné štúdium nie je len o tom, aby sa niekto naučil teóriu a techniky mediácie – je aj o dozrievaní. A ak si študent po troch rokoch všimne, že sa mení jeho spôsob pohľadu, že menej hodnotí, že koná s väčšou mierou láskavosti – potom vieme, že to celé má zmysel.
Ako si predstavujete ideálneho absolventa mediácie? A kde by sa takýto absolvent uplatnil?
Predstavujeme si človeka, ktorý nie je hotový, ale ktorý vie, kam kráča a kam chce pomáhať kráčať. Niekoho, kto má v sebe odvahu klásť si otázky a nebyť si vždy istý. Kto vie, že niekedy je potrebné len byť prítomný ako človek – a až potom hovoriť. Takýto absolvent môže pôsobiť kdekoľvek, kde sú ľudia – v škole, v sociálnej práci, vo farnosti, v nemocnici, v rodinách. Všade, kde je potrebné vnímať a rozlišovať, čo ten druhý človek prežíva. Všade, kde sa vzťahy napínajú. A hlavne tam, kde je nádej, že sa ešte dá obnoviť dôvera.
Mediácia vychádza z filozofie a teológie. Na človeka pozeráme v celistvosti
Nie je program príliš teoretický – a možno až príliš „katolícky“?
Program je zakorenený vo filozofii a teológii, to je pravda. Ale nejde v ňom o rozvíjanie teórie a učenia dogiem. Keďže je orientovaný na prax, aplikáciu, hlavnú pozornosť venuje poznávaniu človeka vo všetkých jeho hĺbkach. Hovoríme tomu kresťanská antropológia – teda pohľad na človeka v celistvosti ako na niekoho, kto má rozum, telo, srdce, dušu. A všetky tieto rozmery sa v ňom stretávajú. Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“. My nechceme uzatvárať cesty, chceme otvárať. Ponúkame spôsob, ako byť človekom naplno – v otázkach, v hľadaní, nie v hotových odpovediach. Je to program pre každého, kto chce rozumieť – nielen tým druhým, ale aj sebe.
Čo znamená vôbec dialóg?
Dialóg je pre nás schopnosť zostať vo vzťahu – aj keď je to ťažké. Je to niečo, čo neustále prežívame aj na vlastnej koži. Môžeme sa tváriť, že máme všetko vyriešené, ale ak nie sme ochotní počúvať, prijímať aj niečo nové, zostávame v monológu. A ten nás uzatvára. Skutočný dialóg znamená otvoriť sa riziku, že sa niečo zmení – že ten druhý nás niečím osloví. A zároveň, aj príležitosť a skúsenosť obohatenia sa, že my niečím oslovíme, obohatíme jeho. Je to dynamický proces, v ktorom sa rodí niečo nové. A práve preto je taký vzácny.
Ako môže Cirkev prinášať do slovenskej spoločnosti porozumenie?
Veríme, že Cirkev má potenciál byť priestorom pre počúvanie. Nie preto, že má všetky odpovede – ale preto, že nesie skúsenosť mnohých generácií, ktoré zápasili o pravdu. Jezuitmi inšpirovaná tradícia vo svojom holistickom prístupe k človeku nás učí byť prítomní – nie kdesi nad svetom, ale skôr v jeho strede. Cirkev môže byť svedkom nádeje – ak bude vedieť kráčať s ľuďmi. Nie prehovárať zhora, ale stáť vedľa, blízko. Niekedy v tichosti, inokedy aj s otázkami, no najmä s ochotou pomáhať. Pýtať sa, ale nie odsudzovať. To je naše chápanie Cirkvi – a veríme, že aj realita, ktorú už mnohí žijú.
Na teologickej fakulte sa prehlbuje atmosféra spolupráce. Viac sa počúvame
Ako vnímate vývoj teologickej fakulty v posledných rokoch? Darí sa?
Obnovená fakulta má za sebou už viac ako 30 rokov a my to často prirovnávame k človeku – aj ona prešla detstvom, pubertou, prvými sklamaniami. Podobne ako dozrievajúci človek hľadá svoje miesto uprostred sveta. A aj vďaka krízam, ktoré sú sprievodným znakom každého rozvíjajúceho sa života, aj ona sa snaží aby formovala svoj charakter. Dnes cítime ovocie tejto cesty. Cítime, že sa prehlbuje atmosféra spolupráce. Viac sa počúvame. Viac tvoríme spoločne. Viac si uvedomujeme, že študent je partner. Program mediácie vznikol práve z tejto atmosféry – ako ovocie hľadania svojho miesta v súčasnom svete .
Patrí teologická fakulta do rodiny Trnavskej univerzity?
Áno – a nielen formálne. Patríme sem svojou špecifickosťou. Spolu s inými humanitnými odbormi prinášame tému zmyslu, duchovnosti, viery. A to nie sú len „vedľajšie“ otázky – to sú otázky, ktoré formujú spoločnosť, kultúru, medziľudské vzťahy. A sú čoraz aktuálnejšie. Spolu s ostatnými fakultami tvoríme celok – a tešíme sa, že môžeme byť jeho súčasťou.
Ako si predstavujete zmierenie v slovenskej spoločnosti? Ako by vyzerala spoločnosť, ktorá by už nepotrebovala mediátorov?
Zmierenie nie je cieľová rovinka – je to neustále kráčanie a niekedy aj náročné. Predstavujeme si spoločnosť, ktorá dospela k tomu, že už nepotrebuje z hocijakých dôvodov preferovať žiť v napätí, v podozrievaní, v neustálom delení na „nás“ a „tých druhých“. Predstavujeme si ju ako komunitu, kde sa ľudia neboja priznať zranenie a zároveň dokážu odpúšťať. Takáto spoločnosť bude stále potrebovať ľudí, ktorí budú túto kultúru prinášať a rozvíjať – možno sa nebudú volať „mediátori“, ale ich poslanie bude rovnaké: byť prítomní uprostred života, keď sa rodí niečo nové.
Čo pre vás osobne znamená aktuálny Jubilejný, Svätý rok zmierenia?
Tento rok prežívam ako osobné pozvanie. Nie k stále rastúcemu výkonu, ale k rastúcej vďačnosti. K vďačnosti i k odpusteniu. Je to rok, keď si znova uvedomujem, aké je to všetko krehké – vzťahy, čas, život. Učím sa vnímať krásu aj v obyčajných veciach. Byť viac prítomný a zúčastnený v priebehu života. A to je možno najkrajšia forma zmierenia – keď človek prežíva najväčšiu radosť tam, kde práve je.
Chcete sa stať sprostredkovateľom zmierenia v spoločnosti? Podajte si prihlášku na mediáciu ešte dnes: Klik TU
